Otázka čitateľa: Rád by som sa opýtal, ako veľmi sa vyplatí kupovanie zvukovej karty. Ako veľmi sa kvalita zvuku zlepší oproti riešeniu na základnej doske? Uvažujem o karte v cenovej hladine 150 eur, kde je napríklad Creative Sound BlasterX AE-5 Plus alebo ESI MAYA 44 eX. Zlepší sa hudba naozaj počuteľne oproti integrovanému riešeniu (mám dosku ASRock B760 PRO RS)? Vyplatí sa tá investícia? Hudbu počúvam pri práci zo Spotify alebo YouTube a takisto zo svojej staršej zbierky MP3. Mám aj nejaké albumy v súboroch FLAC, ale nezdá sa mi, že by som u nich počul nejaký rozdiel, ak tie isté skladby pustím z MP3 alebo zo streamingových služieb.

Relatívne všeobecná, avšak priamočiara odpoveď na vašu otázku je nie, nevyplatí.

Je však dobré poznať jednotlivé súvislosti a dôvod, prečo je v súčasnosti odpoveď práve takáto, čo vám pomôže v plánovaní zlepšenia zvukového prejavu, ktoré budete naozaj cítiť.

Na kvalite digitálneho zvuku sa podieľa niekoľko faktorov, avšak v základe ide o tieto štyri, ktoré sa pri počúvaní hudby postupne realizujú:

  • dátová kvalita samotného digitálneho zvukového súboru (MP3, FLAC, OGG)
  • kvalita prevodníka digitálneho signálu na analógový (DAC)
  • kvalita zosilňovača tohto premeneného signálu
  • kvalita zariadenia, ktoré hotový analógový signál transformuje na ozajstné tlakové vlny vo vzduchu, ktoré sú registrované vašimi ušami – teda reproduktory alebo slúchadlá.

Ak je jeden z týchto štyroch faktorov veľmi zlý, zvuk nikdy dobrý nebude.

Ako náhle je ale kvalita všetkých týchto štyroch faktorov dobrá, respektíve dostatočná, zlepšenie niektorého z nich na výborný alebo úplne špičkový stav budete citeľne počuť predovšetkým pri tom poslednom menovanom článku, teda pri reproduktoroch a slúchadlách.

Poďme sa teda pozrieť na to, čo je „dobré a dostatočné“, na základe skutočných posluchových meraní.

AKÝ FORMÁT A DÁTOVÝ TOK SÚBOROV JE DOBRÝ A KVALITNÝ?

To čo je dostatočná kvalita zdrojového digitálneho súboru, respektíve jeho verný záznam originálnych dát, je síce medzi fanúšikmi do hudby ostro debatovaná téma, avšak z hľadiska ozajstných meraní v reálnom svete je táto problematika už dávno vyriešená a bez akýchkoľvek pochýb.

Stačilo nájsť hranicu, kde sa „láme chleba“ a kde ľudia postupne prestanú byť schopní rozpoznávať rozdiel a túto hranicu následne mierne prestreliť smerom dohora, aby nebol žiadny priestor na pochyby. Vďaka malým dátovým objemom hudobných súborov to nie je problém.

Dátovo kvalitný zdroj hudby nie je len nestratový formát FLAC, vytvorený z pôvodného audio CD. Môže ísť aj o stratovú MP3 kompresiu s vysokým dátovým tokom.

Mnohí audiofilovia pri takomto výroku síce vyskočia zo stoličky a začnú búchať päsťou do stola, že oni rozdiel počujú, avšak slepé testy znovu a znovu dokazujú (napríklad štúdia Subjective Evaluation of MP3 Compression for Different Musical Genres z McGillovej univerzity v Montreale ), že to skrátka nie je pravda a schopnosť ľudí rozpoznať MP3 kompresiu od pôvodného CD zdroja sa láme pri dátovom toku 192 kbit/s.

Ľudia obvykle bezpečne rozpoznávajú prakticky  nikdy nepoužívané vysoké kompresie MP3 s dátovým tokom 96 kbit/s a originálny zvuk CD preferujú v 80 % prípadov. Rozlišovanie klesne na 70 % pri 128 kbit/s a napokon na zhruba 60 % pri 192 kbit/s, kde hodnoty v teste zdvihli hlavne trénovaní profesionálni zvukoví inžinieri. Pri 256 a 320 kbit/s sa opakovane v štúdiách ukazuje, že akýkoľvek ľudia dosahujú úspešnosť v priemere okolo 50 %, a ide teda o stav, ktorý sa nelíši od tipovania.

Ako náhle teda máte MP3 súbory v tejto kvalite, nebudete počuť oproti bezstratovým FLAC rozdiel.

V prípade modernejšieho formátu OGG Vorbis, v ktorom sú skladby na Spotify, je 160 kbit/s ekvivalentné so 192 kbit/s kompresiou MP3. Práve tu je zlom, kde väčšina ľudí prestáva byť schopná registrovať rozdiely. V tejto kvalite je hudba streamovaná v rámci bezplatného prístupu. Predplatitelia dostávajú skladby v dátovom toku 320 kB/s, ktorá je už bezpečne za hranicou rozlišovacích schopností všetkých ľudí.

V podomáckych „samo“ testoch, pri ktorých vidíte to, ktorý súbor je ktorý, stále väčšina ľudí povie, že dátovo kvalitnejší nestratový FLAC súbor sa im zdá pocitovo lepší. Najmä ak sa prejavia rozdiely v hlasitosti. Ako náhle ale test urobíte objektívny, tým že im schopnosť vidieť ktorý súbor počúvajú vezmete, pri výstupe s rovnakou hlasitosťou zlyhajú aj na najkvalitnejších štúdiových zostavách za tisícky eur.

Bezstratové formáty majú pravdaže opodstatnenie a sú vhodné predovšetkým pre zachovanie originálnej kvality zvukového súboru, ktorý je možné donekonečna používať na budúcu editáciu či kompresiu ako zdroj.

Kvalitu svojho hudobného zážitku ale kompletným prechodom na FLAC z OGG alebo MP3 v dátovom toku 320 kB/s skrátka objektívne nezlepšíte.

AKO BUDETE POČUŤ ŠPECIALIZOVANÚ ZVUKOVÚ KARTU VO SVOJOM POČÍTAČI?

Ak teda už máte zvukové súbory v dobrej alebo výbornej kvalite, čo je pravda pre drvivú väčšinu zdrojov, s ktorými sa dnes dostávate do styku, môžete svoj posluchový zážitok zlepšiť len v rámci prevodu, zosilnenia a spracovania signálu, v podobe lepšej zvukovej karty, alebo v rámci lepšej koncovej reprodukčnej výbavy v podobe slúchadiel alebo reproduktorov.

Uvažujete o hranici 100 až 200 eur, pričom vás zrejme zaujíma, kde bude peniaze viac počuť. Odpoveď je celkom jasná – v koncovej reprodukčnej sústave.

Rozdiel medzi lacnými slúchadlami za 10 eur a kvalitnejšími slúchadlami za 100 eur je taký masívny, že sa vám ústa doširoka roztvoria a to čo budete počuť bude na vás pôsobiť ako zázrak. Za ešte vyššie sumy sa dá nakupovať aj ozajstná zvuková špička. Aj keď rozdiel medzi slúchadlami za 100 a 1000 eur už nie je až taký citeľný, ako rozdiel medzi slúchadlami za 10 a 100 eur, stále sa kvalita relatívne znateľne zvyšuje.

Naproti tomu v prípade zvukových kariet nie sú rozdiely ani zďaleka takéto veľké.

V roku 2014 Filippo Pasini z americkej redakcie Tom’s Hardware zostavil slepý test, v ktorom sa s niekoľkými ďalšími fanúšikmi extra kvalitnej zvukovej výbavy pokúsil odhaliť rozdiely medzi integrovaným zvukovým čipom Realtek ALC889, ktorého ekvivalenty sa používajú na základných doskách v hojne miere aj dnes a kvalitnou, mnohonásobne drahšou alternatívou.

Daný čip (osadený na doske Asus Rampage III Formula), ktorý sám o sebe stojí približne dve eurá, bol sluchovo porovnávaný so stonásobne drahšou zvukovou kartou Asus Xonar Essence STX za zhruba 200 eur a tisícnásobne drahším profesionálnym prevodníkom Benchmark Media DAC2 HGC za 2000 eur.

Aj keď všetci prirodzene očakávali jasný rozdiel, tak po podrobnej konfigurácii, v ktorej sa vyladila výstupná hlasitosťou, pri slepom teste ľudia nedokázali kvalitné riešenia úspešne identifikovať. Používali sa pri tom rovnaké zvukové súbory a vysokokvalitné slúchadlá Sennheiser HD 800 za viac ako tisíc eur.

To pravdaže samo o sebe neznamená, že drahšie riešenia spracovania zvuku nič neponúkajú. Rozdiel v cene však ide hlavne na vrub výbavy a do možnosti úprav a podrobného ladenia nastavenia.

Na vašej základnej doske ASRock B760 PRO je čip Realtek ALC897. Ide o bežný štandard, dostatočnej kvality. Na niektorých doskách je osadzovaný aj parametrovo trochu lepší Realtek ALC1150 či ALC1200, avšak v zásade s vyššie uvedeným testom platí, že je značne komplikované naozaj počuť rozdiel.

Ako náhle toto integrované zvukové riešenie spárujete s kvalitným zdrojovým zvukom a kvalitnými slúchadlami, minimálne drvivá väčšina ľudí nebude schopná rozpoznať rozdiel nielen od samostatnej zvukovej karty, ale aj od naozaj špičkovej zvukovej výbavy za viac ako dve tisíc eur.

Nejde o žiadne názory a dojmy, ale surové dáta zo slepých meraní. A tak to skrátka je.

Ešte v prvej dekáde 21. storočia bola kvalita integrovaných zvukových riešení na základných doskách desktopov a notebookov úplne žalostná. Po roku 2010 však výrobcovia urobili veľký krok vpred. Nezlepšili sa len samotné čipy, ale aj používané súčiastky a ich osadenie. Používajú sa nielen kvalitnejšie kondenzátory, ale hlavne odizolovanie zvukovej časti PCB, v snahe zlikvidovať ruchy a škvŕkanie, ktoré sa pre rokom 2010 na integrovaných riešeniach dosiek často objavovalo vo zvuku v dôsledku interakcie elektrického signálu s inými komponentmi v skrinke desktopu a tele notebooku.

Odtienenie a elektrické oddelenie zvukovej časti základnej dosky (čip Realtek a kondenzátory za zlatým pásikom vľavo) je dnes už štandardom /Foto: MSI/

Ak teda chcete zlepšiť kvalitu zvuku prehrávanom na svojom počítači a máte napríklad prichystaných 200 eur, je dobré ich investovať do lepších slúchadiel alebo reproduktorov.

Ak už kvalitné slúchadlá a reproduktory máte, kúpa zvukovej karty za túto sumu vám prinesie „len“ zlepšenie v podobe podpory rôznych dodatočných zariadení, nastavení a v pokročilých prednastavených režimoch dodatočných úprav zvuku.

Ak chcete kúpiť zvukovú kartu pre naozaj citeľné zlepšenie zvuku ako takého, budete náhradou integrovaného riešenia sklamaný.

Režimy dodatočných softvérových úprav, ktorými zvukové karty disponujú, síce môžu váš pocit z hudby zlepšiť (minimálne si nejaký vzhľadom na cenu vsugerujete), ozajstný rozdiel aký objektívne pocítite medzi slúchadlami za 10 eur a 200 eur sa konať rozhodne nebude.

Éra zvukových kariet je skrátka preč a už nikdy sa nevráti.

Značky:

František Urban

František Urban
Zameriavam sa najmä na prehľadové a analytické články z oblasti najrôznejších technológií a ich vývoja. Nájdete ma takisto pri diagnostike HW a SW problémov.